Zuzka Smatanová vyrába vo voľnom čase krásne náramky. Keďže ich zdobia názvy jej pesničiek, stali sa jej súčasťou. Pri príležitosti najnovšej skladby „v dobrom aj zlom“ vznikla špeciálna edícia náramkov, o ktoré ste mohli súťažiť, ak ste Zuzke napísali príbeh, kedy vás kto a ako v živote podržal.

Prišli ich stovky. Zuzka všetky poctivo prečítala a napriek plánovaným piatim, vybrala šesť. Všetkým výhercom to z Fun rádia osobne telefonicky oznámila.

Prečítajte si príbehy zo života.

O Zuzke, ktorej manžel bojuje so závislosťou a ona mu verí a je jeho oporou. O Petrových dcérach, ktoré si pomáhajú ako môžu, o Ivetke, ktorá už ako 6-ročná prekonala vážny typ rakoviny a našla veľkú oporu vo svojom priateľovi, o Margarétke, ktorá síce vie, čo je to zlomené srdce, ale aj to, čo to znamená, keď sú rodičia najlepší priatelia alebo o sympatickej záchranárke Daniele, ktorá sa po havárii sanitky nevedela postaviť a priateľ ju naučil pozitívnemu mysleniu.

PRÍBEHY:

Ahoj, Zuzka. Rád by som dva tvoje náramky daroval svojim dcérkam. Staršia je na vysokej škole v KE a mladšia je doma v RV. Tá mladšia má oslabenú imunitu a chúďa veľa sa vytrápila s chorobami, antibiotikami, viac v škole nebola, ako bola. A tá staršia jej veľmi pomáhala s dobiehaním učiva, pomáhala jej na diaľku, cez skype, telefón, alebo aj osobne, hoci toho mala sama veľa v učení, keďže študuje kybernetiku. Moje dve krásne kočky sú si sebe naozaj oporou. Ak by si si ich vybrala, nádherne ďakujem. Krásny deň prajem a veľa úspechov v speváckej kariére. Peter



Ahoj ..každý deň sa mi stáva že mi manžel pomáha a stojí pri mne .. Stará sa o nás ..o mňa a naše dve detičky ..robí všetko preto aby sme boli šťastní, snaží sa zo všetkých síl a je s nami aj v dobrom aj v zlom vždy sa naňho môžem spoľahnút.. Ľúbi nás a my jeho ..a prosila by som si náramky pre mňa a pre neho - bola by to ako náhrada miesto našich obrúčok, ktoré nám boli odcudzené aspoň by sme mali nejaký symbol našej lásky ..milujem ho aj bez toho, ale tak chcela by som mu urobiť radosť :) ďakujem, Danka.


Dobrý deň, chcela by som sa s vami podeliť o môj príbeh. Môj priateľ Juraj je so mnou v dobrom aj v zlom... Ako 6-ročná som mala veľmi vážny typ rakoviny, nikto mi nedával nádej, len moja pani lekárka našla spôsob a pomohla mi transplantácia kostnej drene v Prahe. Po boku mi vždy stála moja mama, ale ako som sa vyliečila, mala som problémy v škole, posmech detí ako vyzerám, vlasy vypadané, ktoré neskôr narástli... Teraz je už našťastie všetko OK. Nemohla som si nájsť priateľa, lebo vždy o tom istom, s chorou chodiť nebudem. Po strednej škole som spoznala svojho priateľa Juraja, nechcela som, aby vedel, čo mi bolo, lebo ak som to povedala niekedy niekomu, vždy som ostala sama. Bol úplne iný, chápavý a keď sa to dozvedel, povedal len jedno: „No a čo, čo bolo, bolo to dávno a teraz si zdravá a si tu pre mňa a ja pre teba...“ bolo to úžasné...O nejaký čas som otehotnela a to nikto nečakal, pretože tomu nedávali šancu, vzhľadom na vážnosť rakoviny, ktorú som mala. Tehotenstvo bolo celkom normálne, len po testoch krvi nás upozorňovali, že malá bude mať Dawnov syndróm. Vtedy som sa zrútila, vravela som si prečo ja, začo... Juraj povedal, že je to naše dieťa a bude zdravé a nemám na to myslieť... Dlhé čakanie na výsledky ma zabíjalo. Nakoniec bolo všetko dobré a čakali sme narodenie Sofie. Akoby to nestačilo, rodila som v ôsmom mesiaci, komplikácie, veď je to môj život. Juraj bol každý deň pri mne v nemocnici, stále opakoval, že je tu pre mňa a bol mi veľkou oporou. Všetko potom išlo lepšie. Ako čas išiel a nám bolo s malou fajn, našla som si na krku znova hrčku. Okamžite ma Juraj zaviezol k lekárke do BA a nasledovali vyšetrenia. Reči som mala typu: „ja to zvládnem“ a tak, ale vo vnútri som upadala do smútku. Vtedy sa znova ozvala moja opora a povedal, že aj keby dačo našli, nikdy ma neopustí a bude pri mne v DOBROM aj v ZLOM... všetko sa dalo do poriadku, hrčka zmizla a bol to len planý poplach.  Chcem sa s vami podeliť o môj príbeh, že mojou oporou v dobrom aj v zlom je môj priateľ Juraj. Ďakujem, že som sa mohla podeliť o tom s vami. Vaša Ivet.



Ahoj Zuzka posielam ti náš príbeh....S manželom sme sa vzali mladí. Veľká láska to síce bola, ale pravdou je, že na ceste už bola naša teraz už 8-ročná dcérka. Takže na rozmýšľanie nebolo moc času a rozhodli sme sa že sa vezmeme. To som ešte netušila že ma čaká najťažšie obdobie môjho života. Manžel bol závislý na herných automatoch, tipovani a všetkom kde sa dalo vyhrať, no bohužiaľ hlavne prehrať peniaze. Bojoval s túžbou hrať, ale väčšinou podľahol...pred pol rokom som podala žiadosť o rozvod... S plačom..myslela som pri tom na naše dve deti ktoré ho zbožňujú, on ich a potrebujú ho mať denne pri sebe. No na druhej strane ma nútili existenčné problémy ukončiť to. Vtedy predomnou manžel prvý krát kľačal (keďže žiadosť o ruku neprebiehala u nás takto) plakal a prosil ma o poslednú šancu. Šiel na liečenie...teraz je v procese ambulantnej liečby ktorá mu pomáha pri jeho pevnej vôli abstinencii a moja dôvera k nemu sa začína obnovovať...miluje nás a preto to musí vydržať...na počudovanie to čo začalo ako slabý čajovy odvar medzi nami je teraz veľmi silné puto. Nepochopí kto nezažije ako toho najlepšieho chlapa na svete milujuceho manžela a otca ťahá závislosť ku dnu a s ním aj jeho rodinu. Raz sme si sľúbili v dobrom aj v zlom a tak-v zlom sme už dúfam mali a teraz si začíname spolu užívať to dobré :-) chcela by som mu podarovat tento náramok aby vedel že mu verím, lebo ešte som mu to odkedy som podala a stiahla žiadosť o rozvod nepovedala a že budem pri ňom stat v dobrom aj v zlom. Spolu to zvládneme a pri mne nikdy nebude na to sám.Zuzana


Ahoj Zuzka, volám sa Margarétka a mám 19. Určite si sama spomínaš na toto obdobie prvých lások, nádejí, motýlikov v žalúdku a s tým ruka v ruke spätých sklamaní a zlomených sŕdc. Samozrejme som aj ja stretla lásku svojho života, ktorá si to po 2 rokoch rozmyslela a odbehla za sukňou o pár cm kratšou než bola tá moja. Moja prvá veľká láska a prvé veľké sklamanie. Nechcela som jesť, piť ani žiť, bolo to iba prežívanie a sebatrýznenie v spomienkach. Moje ego utrpelo porážku a moja ješitnosť sa črtala nezvládateľnou. Bola som zronená a sebecká, spravila som veľa chýb a teraz viem, že jediní, ktorým som ublížila mojim konaním boli moji rodičia. Rodičia, ktorí mi dali život, neskonalú a bezpodmienečnú lásku a ja som im nevďačne vrazila do srdiečka kôl. Ale vtedy som pochopila jednu vec, ktorú mi moja mamka vravievala s obľubou "nikto a nič na tomto svete nie je dôležitejšie než ty dcéra moja". Rodičia mi samozrejme boli neskutočnou oporou a začali ma ľúbiť ešte viac, ešte silnejšie a čo mi Mr. Dokonalý pred rokom vzal je zanedbateľné oproti tomu, čo mi dal. Dal mi najlepšiu priateľku v mojej mame a najvernejšieho plyšového medvedíka v podobe môjho ocka. Zvládli sme s rodičmi veľa ťažkých chvíľ a zvládame ich ešte viac. Bývam síce mimo domu ale aj to preto, že mi rodičia dali obrovskú šancu a vložili do mňa neskutočnú dôveru. Sú pre mňa opornými stĺpami, keď mám pocit, že sa potrebujem oprieť, bojkami v mori, keď sa hľadám a topím v neistote, mojimi šaleňakmi keď si celú noc vravíme tajomstvá a nemiestne vtipy, alebo sa bláznime na veľkej trampolíne vystlanej smiechom a šťastím. Keď som na výslní stoja pri mne v tieni môjho úspechu a keď prší a všade je cítiť chlad, ich náruč je mojim rozpáleným krbom. Ľúbim ich a neskutočne si ich vážim a snažím sa budem sa snažiť v živote tak, aby som im splatila ich nekonečnú lásku v starobe, keď budú potrebovať oni mňa aj s úrokom. Tvoje náramky by zdobili ruku, ktorá ma hladila každý večer a zotrela každú slzu - ruku mojej mamky zatiaľ čo druhý by zdobil upracovanú ruku posiatu mozoľmi môjho pracovitého ocka, ktorá mi vkladá po celý život chlieb do úst starostlivo a s láskou. Ďakujem za prečítanie a želám ti byť takou skvelou mamkou, akou je tá moja pre mňa. Pekný deň. :) Margarétka



Ahoj :-) náš príbeh začal v prvom ročníku na vysokej škole, kde nás spojil rovnaký odbor. Začali sme študovať ako záchranári. Veľa ľudí nám vravelo, že nám to nemôže vydržať, pretože budeme spolu každý deň. Ale náš vzťah pokračoval aj napriek neprajnosti. Prišlo skúškové obdobie v škole, ktoré bolo ťažké, ale boli sme tu jeden pre druhého. V treťom ročníku pred štátnicami som ochorela, museli ma 2-krát operovať v priebehu dvoch mesiacov. Neverila som, že môj zdravotný stav bude opäť v poriadku, ale priateľ veril aj za mňa. Stál pri mne v prvej ťažkej chvíli života. Úspešne sme ukončili štátnice a po pár mesiacoch sme začali pracovať ako zdravotnícky záchranári. Jasné, že všetko bolo príliš pekné na to, aby to vydržalo. V štvrtej službe v práci sme mali nehodu so sanitkou. Zlomila som si pri nej výbežky stavcov a ostala som pripútaná k posteli asi mesiac. Zase som začala mať negatívne myšlienky, no priateľ stál znova pri mne a podporoval ma napriek tomu, že som bola naňho odporná, podráždená na to, že sa musí o mňa starať. Ale on napriek tomu stále stál pri mne a držal ma nad "vodou". Našťastie, všetko dopadlo dobre, opäť pracujem ako záchranárka. Priateľ ma naučil, že pozitívne myslenie je základ úspechu a má pravdu. Napriek všetkým negatívam a zlým veciam, ktoré nás v živote stretli sme spolu 3 roky a 10.10.2015 máme svadbu. Som vďačná za to, že mám po svojom boku osobu, ktorá pri mne stojí a stála aj v tých ťažkých chvíľach a dúfam, že bude mojou oporou a bútľavou vŕbou ešte veľmi dlho :-) čiže ako je napísané na náramkoch "v dobrom aj v zlom" ;-) Daniela