FunWriter Tomáš a jeho "Zo života manžela, ktorý chce len to najlepšie"
Bola to nedeľa a chcel som manželke urobiť radosť, tak som ráno povedal, že dnes nevaríme resp. ona dnes nevarí a pôjdeme sa najesť do reštiky a dokonca aj, že platím ja. Pre spresnenie, bývame v malom mestečku, kde sa všetci poznajú a v podstate taká súca reštaurácia tam je iba jedna, teda taký „meeting point“ pre celé mestečko, prečo to píšem, pochopíte neskôr.
Skončila sv. omša a vydali sme sa na spoločný obed. Manželka nevie moc oddychovať a už po ceste tam bola nervózna, že ako to zvládneme s 15 mesačným synom, či nebudeme veľa platiť atď, atď...upokojoval som ju a nabádal k tomu, aby si jednoducho oddýchla a nerozmýšľala stále.
Sadli sme si do reštiky, veľa známych sa tiež rozhodlo nevariť, sedeli sme vonku na terase, pousmievali sme sa a popozdravovali sa krížom krážom navzájom takmer všetky stoly. Syn sa ihneď rozbehol k detskému ihrisku, manželka išla s ním a ja som zatiaľ objednával jedlo a pitie. Manželka bola taká nachcípaná, tak som objednal zázvorový čaj a vcelku výberové jedlo aj s dezertom, jednoducho som chcel spraviť manželke radosť a príjemný čas.
Keď prišiel na stôl čaj a polievka išiel som zavolať manželku s malým od ihriska ku stolu. Manželka opäť začala, že nie, nech sa najem prvý ja, ona si to zje potom a bla bla...začal som byť rošku nervózny...veď snažím sa urobiť pekný čas, nejakú tú radosť a ona stále frfle. Nakoniec šla k stolu aj s malým a keď videla tie polievky, čaje, jedlá a dezerty, tak len začala opäť lamentovať, čo to muselo stáť a opäť to isté. Moja nervozita a rozčarovanie sa stupňovalo. Snažil som sa jej vysvetliť, že oddych a raz za čas aj menší prepych nezaškodí, že to človek potrebuje, peniažky zatiaľ máme a nech už konečne si užíva tento moment.
Lenže ja som temperamentná povaha a keď niečo vysvetľujem tak som jak Talian, všade ma počuť a vidieť a vtedy to prišlo... Uprostred môjho vášnivého, talianskeho a hlasného vysvetľovania o potrebe oddychu sa syn rozbehol k ihrisku, manželka zabudla na všetko, čo som povedal a zahlásila: "idem ja, ty si oddýchni", ja som už nevydržal a zvolal som uprostred reštaurácie, obklopený známymi a ľuďmi, s ktorými som si pred chvíľou dával znak pokoja: "TY PI ČAJ a JA IDEM".
Samozrejme to bol naliehavý výkrik, aby si už konečne oddýchla a ja sa pôjdem hrať so synom. Lenže to bolo, čo som myslel, to ako to znelo bolo: "TYPIČAj, JA IDEM". Žena, celá reštika sa na mňa pozrela, ja chvíľu blackout, že čo a ako...len som sa pousmial manželke som tú vetu zopakoval ešte raz, pomaly a artikulovane, posunul šálku zázvorového čaju smerom ku nej, že ju ľúbim a šiel som sa hrať so synom.
Ako sa u nás hovorí...za dobrotu na žobrotu.
Skončila sv. omša a vydali sme sa na spoločný obed. Manželka nevie moc oddychovať a už po ceste tam bola nervózna, že ako to zvládneme s 15 mesačným synom, či nebudeme veľa platiť atď, atď...upokojoval som ju a nabádal k tomu, aby si jednoducho oddýchla a nerozmýšľala stále.
Sadli sme si do reštiky, veľa známych sa tiež rozhodlo nevariť, sedeli sme vonku na terase, pousmievali sme sa a popozdravovali sa krížom krážom navzájom takmer všetky stoly. Syn sa ihneď rozbehol k detskému ihrisku, manželka išla s ním a ja som zatiaľ objednával jedlo a pitie. Manželka bola taká nachcípaná, tak som objednal zázvorový čaj a vcelku výberové jedlo aj s dezertom, jednoducho som chcel spraviť manželke radosť a príjemný čas.
Keď prišiel na stôl čaj a polievka išiel som zavolať manželku s malým od ihriska ku stolu. Manželka opäť začala, že nie, nech sa najem prvý ja, ona si to zje potom a bla bla...začal som byť rošku nervózny...veď snažím sa urobiť pekný čas, nejakú tú radosť a ona stále frfle. Nakoniec šla k stolu aj s malým a keď videla tie polievky, čaje, jedlá a dezerty, tak len začala opäť lamentovať, čo to muselo stáť a opäť to isté. Moja nervozita a rozčarovanie sa stupňovalo. Snažil som sa jej vysvetliť, že oddych a raz za čas aj menší prepych nezaškodí, že to človek potrebuje, peniažky zatiaľ máme a nech už konečne si užíva tento moment.
Lenže ja som temperamentná povaha a keď niečo vysvetľujem tak som jak Talian, všade ma počuť a vidieť a vtedy to prišlo... Uprostred môjho vášnivého, talianskeho a hlasného vysvetľovania o potrebe oddychu sa syn rozbehol k ihrisku, manželka zabudla na všetko, čo som povedal a zahlásila: "idem ja, ty si oddýchni", ja som už nevydržal a zvolal som uprostred reštaurácie, obklopený známymi a ľuďmi, s ktorými som si pred chvíľou dával znak pokoja: "TY PI ČAJ a JA IDEM".
Samozrejme to bol naliehavý výkrik, aby si už konečne oddýchla a ja sa pôjdem hrať so synom. Lenže to bolo, čo som myslel, to ako to znelo bolo: "TYPIČAj, JA IDEM". Žena, celá reštika sa na mňa pozrela, ja chvíľu blackout, že čo a ako...len som sa pousmial manželke som tú vetu zopakoval ešte raz, pomaly a artikulovane, posunul šálku zázvorového čaju smerom ku nej, že ju ľúbim a šiel som sa hrať so synom.
Ako sa u nás hovorí...za dobrotu na žobrotu.
