Píše Marek: „Sevas chlapci. Dnes som cital jednu peknu uvahu, vraj od radosincov. Ma to nieco do seba, aj ked je to starsie. Posielam, mozno pouzijete. V original zneni.“



 
Povedzme si to prámo. Človek dokáže skoro šecko.
Urobyt dýru do sveta aj do ozónu.
Urobyt si pekný dom, ale aj peknú hanbu.
Vyzýrat jak pekný hrdina, ale nýkedy aj jako pekný idiot.
Nýkedy dokáže byt na svete aj sto rokov, ale ani tri minuty pod vodou.
Dokáže obstojne hrát na klavíri a na nervy, skakát do reči a aj o tyči.
A tuším vácej myslet na budúce generácie počítačov, ako na maturantov.

Ale človek by si nemal toho až tolko namýšlat, lebo je len človek.
Ani pri najlepšej vóle nedokáže preletet v petmetrovej výške z Námestia hraničiarov na Šancovu ulicu. A to ani za ideálnych poveternostných podmínek.
Nedokáže vonat jako lipa a len tak jako topol sa rozmnožuvat po vetre. To dokáže len božá príroda.

A preto by si mal človek celkom skromne povedat - Ešte tak mnoho toho nevím.
A preto sa budem na svete radšej vácej čuduvat jako svet menit.
Lebo pri čuduvání nekapú stromy, nekapú ryby, ale rastú stromy a padá snah. A všetko je na svojom míste, tak jako má byt.
Tak, jako ked je na jar naozaj jar, v lete ked je leto, na jabloni jabĺčko, na človekovi hlava a v človeku srdco.

Radošinci