Karanténa otvára ľuďom nové možnosti. Tak jednoduché, že ich doteraz ignorovali. Napríklad možnosť písať básne. Tak ako poslucháč Daniel: „Keď je nuda v karanténe, potom vznikajú aj takéto diela.“

Hlohovecká koróna
- napísal Daniel Strnisko


Ležím si tak v nemocnici 6 mesiacov v kóme,
potom čo mi bomba na plyn buchla u nás v dome.

Zrazu oči otvorim, hľadím vôkol seba,
žalúdok mi skrúca v kŕči, na záchod mi treba.

Keď tu prišla sestrička a hneď začala vrieskať,
Prišiel celý personál, každý začal tlieskať.

Vstal som z mŕtvych, každý z toho robí veľké haló,
no zabudli mi povedať, čo sa vonku stalo.

Keď ma dali dokopy a umyli mi pele,
už som sa zas nechcel vrátiť nazad do postele.

Chcem ísť behať, do prírody, vidieť život v meste,
no pred vchodom ma zarazilo: "Haló, ľudia, kde ste???"

Mesto prázdne, nikde ani kúsok živej duše,
len zatúlaný Dunčo do nohy ma kúše.

Zavolám si teda taxík, ale je to márne,
idem teda peši kúpiť lieky do lekárne.

Zrazu vidím zopár ľudí, asi sa mi marí,
každý jeden, muž či žena, rúšku má na tvári.

Pred lekárňou rada jak na hlohoveckom moste,
všetky babky nakupujú paralen jak sprosté.

Dôchodcovia čakajú, zelení jak hrušky,
predavačka na nich kričí: "NEMÁME UŽ RÚŠKY!!!"

V Kauflande zas múka nie je, nemám z čoho variť,
toaletný papier nikde, čo si dáme na riť???

V Lidli plné košíky, o ryžu sa vadia,
ja len rožky s tresku v ruke, divno na mňa hľadia.

Ako keby koniec sveta od zajtra mal nastať,
každý iba doma v slipoch pivo musí chlastať.

Idem radšej do prírody, vyčistiť si hlavu,
preč od toho vírusu, preč od toho davu.

Lenže v pánskej záhrade, ľudí ako maku,
v zástupoch tam idú davy jak na václaváku.

Dnes je toho na mňa veľa, chcem si dať len pivo,
lenže dvere zamknuté sú, kde bývalo živo.

Čo sa na tom svete deje, zúfalý som zase,
doma byť len zatvorený, to je ako v base.

Koľko toto bude trvať, pýtam sa sám seba,
stále kukám televízor, žujem starý chleba.

Možno že si ľudstvo samo za to môže,
Niektorí si hovoria: "Prečo toto, bože???"

Lenže ja viem kde je pravda a nie som v tom sám,
príroda nám ukazuje ktože je tu pán.

Tak nám už nič nezostáva, len tie rúšky nosiť,
a že nech to skoro skončí na kolenách prosiť.

Nebojte sa ľudia milí, zvládneme to dáko,
zostaň doma, daj si rúšku, nebuď ako pako.