Aj na pôrod som sa tešila, lebo som sa tešila na neho! Predstavovala som si ten moment, keď ho prvýkrát uvidím. Či to bude tak, ako mi hovorili kamarátky, ktoré to už majú za sebou. "Že to bude láska na prvý pohľad." "Že sa mi zastaví vesmír." "Že pocítim obrovskú vlnu tepla a lásky." Tak som čakala, aké nadpozemské veci sa budú diať. Nediali sa... Keď mi ho priniesli, ešte na rukách sestričky, som videla hlavu plnú čiernych vlasov.

Prvá otázka:

"To je ON?" (ja svetlovlasá, muž plešatý....) - bola som po narkóze, treba mi odpustiť, bola som mešuge.

Druhá otázka:

"Je v poriadku?" (bol)

Tretia otázka:

"Čo s ním mám robiť?" (Keď ho na mňa položili, nemohla som sa hýbať, takže jediné, čo ma trápilo bolo, aby zo mňa nespadol, a to posledné, na čo som myslela, bolo zastavenie vesmíru a podobné...)

Potom som už viacmenej myslela len na to, kedy mi dajú niečo jesť, lebo som bola naozaj strašne hladná a mala som šialenú chuť na vyprážaný rezeň! Nebola to láska na prvý pohľad, ale pocit obrovskej zodpovednosti, ktorú za to dieťa mám. A pocit radosti, že je zdravý. Lenže ani na druhý deň sa vesmír nezastavil. Ani na tretí... Vesmír sa mi vlastne nezastavil doteraz, len rozbehaný život sa mi trochu zastavil. A to, že to nebola láska na prvý pohľad mi nevadí, lebo ho ľúbim teraz a každý deň viac. A rezeň som si dala hneď, keď som prišla domov z nemocnice.