Asi ma začalo baviť byť mamou, keď ma moje dieťa začalo vnímať. Keď sa na mňa dlho pozeral a bavilo ho to, lebo som sa mu páčila (ďakujem ti, synček, si mega!) Keď sa mi niečo preplo v hlave a prestala som ho vnímať ako niečo, kvôli čomu niektoré veci nemôžem, ale ako niečo, vďaka čomu môžem milión iných vecí. Keď sme začali spolu chodiť von, keď sme spolu začali cestovať, keď sme spolu kvôli kadejakým "materským" a "rodičovským" a neviem akým veciam asi 100x obiehali všemožné úrady, lebo veď "digitalizácia Slovenska" stále nejak nefunguje.

Začalo ma baviť, že na rozdiel od práce, mi nikto nič neprikazuje (okrem toho malého človeka, ktorý, zatiaľ posunkovou rečou diktoval pravidlá). Začalo ma baviť, že ja som tá, ktorá určuje, ako bude môj deň vyzerať (Mišo mi do toho nefrflal). Začalo ma baviť, že z tej "malej olovenej gule na mojej nohe" sa stal malý parťák, s ktorým ma baví tráviť čas (musí ma to baviť, lebo nemám veľmi na výber - babky mám pár sto kilometrov ďaleko a na nejaké opatrovateľky som zatiaľ ani len nepomyslela). Začalo ma to baviť, keď som prestala myslieť iba na seba.

Ak to skúsim prehodiť na dni, tak prvé dva mesiace som sa opúšťala a áno, aj som ich preplakala, lebo mi chýbal môj starý život - lebo som skočila do úplne nového života. A odvtedy som zas šťastná, lebo som skočila do úplne nového života. A moje tetovanie na ruke "nemám čas" je teraz na chvíľku neaktuálne. Lebo teraz konečne čas mám a zisťujem, že mať čas je super!!!