Vetu "nikdy nehovor nikdy" som naozajstne pochopila, až keď som sa stala mamou.

Ešte kým som môjho Miša len čakala, som si povedala, že NIKDY SA AKO MAMA NEPRESTANEM MAĽOVAŤ.
Prestala som. Nie preto, že by som bola lenivá alebo na to nemala čas, ale preto, že vždy, keď som ho pomojkala (čo robím nonstop), ma vytáčal obtretý make-up na jeho oblečení, moje trblietky na jeho tvári, rúž všade na ňom.
Samozrejme, to neplatí, keď idem niekam na kávu, obed, návštevu. Zase sa ma nemusia všade poľakať. Ale návštevu pošty, potravín alebo kočiarovačku zvyknem absolvovať v mojom "strašidelnom móde".

Vravela som, NIKDY NEBUDEM DIEŤA USPÁVAŤ NA RUKÁCH.

Prišla Mišova prvá kolika a už som ho natriasala.

NIKDY HO NEBUDEM UTIŠOVAŤ JEDLOM.

Idú mu zuby, trpí, šup mu mrkvu do huby...

NIKDY HO NEBUDEM ROZMAZNÁVAŤ.

Rozmaznávam, lebo kedy, keď nie teraz. Keď bude mať 15?

Aj keď častokrát nesúhlasím s mojimi kamoškami - extra bio matkami, anti bio matkami, nosiacimi matkami, nenosiacimi matkami, alebo aj ešte matkami v čakačke - zakazujem si hovoriť "toto ja nikdy neurobím".
Lebo veľakrát o tom, čo urobím, nerozhodujem ani tak ja, ako moje dieťa, ktorého absolútne nezaujíma, že existuje nejaké slovo "nikdy".