Stále bojujeme s príšernými kašľami a von chodíme naozaj iba na polhodinové prechádzky, sa trošku predýchať.
Ale zakáž dvojročnému dieťaťu, ktoré je zvyknuté byť celý deň vonku, aby nebežal, nelietal, pomaly kráčal - lebo akonáhle sa trochu zadýcha, chytí také záchvaty kašľa, že sa z toho vie aj fajnovo pogrcať.
No jedna báseň!

Inak, táto choroba, ktorú nám “daroval” sused tým, že nakašľal Mišovi do úsmevu, je hrozná pliaga. Dva týždne sa už mordujeme.

A aby toho nebolo málo na naše nervy, Miško si cez sviatky trošku uveril.
Všetci sme mu dva týždne ofukovali zadok, lebo veď - “chúďatko choručké” - celá rodina sme mu splnili, čo sme mu na očiach videli, len aby prežíval trápenie z choroby čo najpríjemnejšie (v rámci možností).
Akurát, že už je viacmenej fit a maniere mu ostali. Je drzý, vyslovene si z nás robí sluhov, keď mu nepodám vodu, ktorú má meter od ruky, hodí sa o zem...

No nič, Bohuško už naskakuje kruto do pracovného kolobehu, tak ja nás musím opäť zaviesť trošku do nášho režimu, lebo úplná divočina toto.

Veľké pozitívum minulého týždňa bolo, že Mišo spával ako medveď.
Od 20:00-8:00, cez deň pokojne aj 4-hodinový spánok potiahol. On tú chorobu celú vyslovene potreboval vyspať.
Ale veď chvalabohu, zvládli sme to len s jednou jemne antibiotickou mastičkou do oka.

Ale vďaka tomuto stavu a tejto našej domácej bubline asi prvýkrát v živote nemám žiadne predsavzatia.
Vždy som si nejaké dala a nikdy žiadne nesplnila.
Teraz som vôbec nemala čas nad žiadnymi premýšľať a cítim sa tak nejak slobodnejšie.
Lebo je fajn už dopredu vedieť, že zas v niečom nezlyhám.